Je január. Drvivá väčšina ľudí momentálne na bicykel ani nepomyslí, o jazdení na ňom ani nehovorím.
Poznáte tie každoročne sa opakujúce otázky: „Tak čo, bicykel si už zazimoval?“, alebo „Kedy končíš sezónu?”. Tiež sa ti pri nich pretáčajú „panenky" alebo nabieha husia koža? To patríš medzi nás posadnutých bikerov, ktorí nelyžujú, nebežkujú a od výjazdu na bicykli ich neodradí ani treskúca zima.
Myslím, že to bol rok 2010, kedy som sa ho po prvý raz zúčastnil a už vtedy mi to prišiel geniálny nápad, zorganizovať takéto podujatie v zimných podmienkach. V hlave mi odvtedy utkvela jeho pekná, hravá trasa s nenáročným prevýšením, kľukatiaca sa pohorím Malých Karpát. Tá sa od tých čias nezmenila. Menia sa len podmienky, za ktorých sa jazdí a aké to bolo tento rok, vám rozpoviem nižšie.
Hlásim sa vždy už v predstihu, niekedy v decembri s vidinou krásne zasneženej, zamrznutej trate, na ktorej si dosýta užijem zimné cykloradovánky. Pocukrované stromy, snehu tak akurát, vyjazdená zasnežená cestička vedúca od štartu až po cieľ. Jednoducho zimná idylka. Tentokrát to ale zostane len mojím nesplneným snom, vravím si a len s malou dušičkou dúfam, že z cyklomaratónu nebude len brodenie bahnom. Týždňová predpoveď počasia nevyzerala totiž vôbec sľubne.
Premýšľam, či sa mi chce zúčastniť tých blatových „galejí”, na ktoré poukazuje pán Iľko. Ten ale opäť raz trafil počasie, no nie štát. Chvalabohu! Asi tri dni pred štartom nečakane prituhlo a Perinbaba posypala aj nižšie položené miesta snehom.
21. 1. 2023 - tretia januárová sobota. Dátum, kedy sa približne každoročne maratón koná. Prebúdza ma budík nastavený na 5:45 ráno. Ranné zmeny v práci mám rád, a tak so vstávaním nemám problém. Hodím do seba ľahké raňajky, naložím bike do auta a vyrážam smer Nové Mesto nad Váhom, kde vyzdvihnem kolegu Maťa, s ktorým zvyčajne spoločne brázdime podobné podujatia. Keďže nám do rána prekvapivo nasnežilo, obaja sme zvedaví a tipujeme, či bude Stupava na ľade alebo na blate. Cesta po diaľnici ubieha rýchlo a máme len malé zdržanie v kolóne v hlavnom meste. Veď ako inak, „Blava,ne”?! Po pár kilometroch prichádzame na tradičné miesto činu – do Stupavy na malé parkovisko pri Hoteli Intenzíva. To je ešte okolo deviatej hodiny ráno poloprázdne, a tak nemáme núdzu o parkovacie miesto. Čo ale vidíme, nám vyráža dych. Sneh, veľa snehu a o to viac sa tešíme na štart.
Registrácia prebehla bleskurýchlo. Štyri slečny za pultíkom vybavujú účastníkov svižne, a tak sa netvorili žiadne rady. Poobzeráme sa ešte po areáli, aby sme vedeli, kde čo nájdeme a ideme sa pomaly chystať na štart. Dáme si spoločne krátky rozjazd a asi 20 minút pred štartom sa radíme do predných radov pelotónu. Signálna pištoľ vypustila pár sekúnd po jedenástej hodine približne 90 mtbikerov a 50 bežcov zo všetkých kategórií.
Šliape sa mi ale naozaj výborne, cítim sa pri sile a keďže som sa hneď po štarte snažil držať vpredu, nebrzdí ma priveľa slabších jazdcov. Tu a tam sa striedame s borcami vo vedení a preteky si naozaj užívam.
Dohromady obieham za celý čas len štyroch jazdcov, ktorí síce majú watty, ale nemajú techniku. Tá k zimnému jazdeniu patrí a kto ju nemá, ľahko zapadne alebo padá k zemi. Jazdím v zime už roky a vidím, že tu sa mi skúsenosti osvedčili a získavam hlavne v zjazdoch. Onedlho prichádza na rad pre mňa najkrajšie stúpanie z celých pretekov – na Biely kríž, kde je aj jediná občerstvovačka. Hlad ani smäd necítim, a tak len jedným očkom pozriem, čo ponúka a valím ďalej. Ehm… Mali tam aj pálenô .
Akurát som sa zahrial, a tak nemienim zastavovať. Krátko za občerstvovačkou dobieham týpka, ktorý sa rozhodol ísť na graveli. Prilbu dole, šéfe .
Pred sebou mám ešte druhú polovicu trate, na ktorú sa obzvlášť teším. Žiadne náročné stúpania, rýchle výšľapy striedajú rýchle zjazdy. Tak to mám rád. Hore-dolu, pekný flow. Moja istota v zjazde je však onedlho potrestaná. V rýchlosti prechádzam zákrutu, strácam grip a hádžem „tigra” do hlbokého snehu. Našťastie bez akýchkoľvek zranení a škrabancov. Osviežujúce.
Vstanem, oprášim sa a bez zmeny poradia pokračujem. Až po pár kilometroch zisťujem, že som pri páde stratil GPS tachometer z rajdov. (Ak ste sa niekto vyváľali v snehu na rovnakom mieste a našli ste ho, môžte ho odovzdať v niektorej z predajní MTBIKER.)
Trasa sa vlní zasneženým lesom ďalej a ku koncu sa na nej začnú objavovať najťažšie „prekážky” - bežci. Toto jediné by som vytkol organizátorom inak bezchybných pretekov.
Značenie výborné, zázemie a služby chválitebné, ale ten spoločný záver s bežcami by som určite pozmenil. Ich obiehanie a náhodné stretnutie niekde v zjazde boli často riskantné a nebezpečné.
Najťažší bol teda záver trasy, kde už poľavil mráz aj sneh, blato vystrkovalo rožky a po singláči sa motali bežci aj cyklisti spoločne. Posledné metre boli ako na šmýkačke. Topiaci sa sneh, pod ním klzké blato s lístím a terén klesajúci dolu kopcom. Za ním už len výjazd na cieľovú rovinku, kde už čakali a povzbudzovali návštevníci areálu. 25 kilometrov ubehlo ako voda a prví pretekári prešli cieľom už krátko po dvanástej.
Verím, že všetci dorazili bez problémov do cieľa a užili si preteky rovnako ako ja. Cieľ máme myslím všetci rovnaký, zúčastniť sa a bezpečne dokončiť. To sa mi podarilo aj tento rok s čerešničkou na torte, tretím miestom vo svojej kategórii, čomu som ešte dlho nemohol uveriť.
Po príjazde do cieľa nasledovala už len bežná rutina. V areáli boli nachystané tri wapky na umytie tátošov, odtiaľ sme ich odovzdali do bezplatnej úschovne bicyklov a išli si vychutnať jedlo a podebatiť o zážitkoch z trate. Vyhlásenie výsledkov bolo naplánované na 15:00, a tak aj bolo. Ocenení boli klasicky prví traja z každej kategórie a odniesli si originálnu trofej a zopár vecných cien od sponzorov. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.
Ostatní mali šancu získať niečo na pamiatku zo štedrej tomboly, v ktorej bol hlavnou cenou horský bicykel. Po nej nasledovala už len after párty pre tých, ktorí si dostatočne „nezatancovali” na trati .
Ja osobne hodnotím Stupava MTB Trophy vždy pozitívne, páči sa mi prostredie, ktorým maratón prechádza, organizácia je za tie roky zvládnutá výborne a budem sa sem tešiť opäť o rok. Malá výtka smeruje len k spomínanému spoločnému záveru bežcov a cyklistov. Motiváciou však naďalej zostáva krásna trasa a zhodenie nadbytočných kíl po vianočných sviatkoch . Všetci mrazuvzdorní jedinci, vidíme sa opäť o rok.
Zdroj fotografií: archív organizátora, FaxCopy
Pocukrované stromy, snehu tak akurát, vyjazdená zasnežená cestička vedúca od štartu až po cieľ.Nie je nás určite málo. A práve na tých, ktorí sezónu naozaj nikdy nekončia a na bike si trúfnu kľudne aj pri výdatnom snežení, myslia organizátori zimného stupavského MTB @ Run maratónu. Ten je tu s nami už niekoľko rokov. Ak dobre rátam, viac než celú dekádu a pre mňa osobne je to každoročná stálica v kalendári pretekov, ktorú si nechcem nechať ujsť. Jeden z mála ozajstných zimných maratónov, kde si my, súťaženia chtiví jedinci, môžeme konečne zmerať sily po decembrovom vyjedaní babkiných koláčikov.
Už 13 rokov s nami
Myslím, že to bol rok 2010, kedy som sa ho po prvý raz zúčastnil a už vtedy mi to prišiel geniálny nápad, zorganizovať takéto podujatie v zimných podmienkach. V hlave mi odvtedy utkvela jeho pekná, hravá trasa s nenáročným prevýšením, kľukatiaca sa pohorím Malých Karpát. Tá sa od tých čias nezmenila. Menia sa len podmienky, za ktorých sa jazdí a aké to bolo tento rok, vám rozpoviem nižšie.
Zážitok z jazdy zaručí počasie
Hlásim sa vždy už v predstihu, niekedy v decembri s vidinou krásne zasneženej, zamrznutej trate, na ktorej si dosýta užijem zimné cykloradovánky. Pocukrované stromy, snehu tak akurát, vyjazdená zasnežená cestička vedúca od štartu až po cieľ. Jednoducho zimná idylka. Tentokrát to ale zostane len mojím nesplneným snom, vravím si a len s malou dušičkou dúfam, že z cyklomaratónu nebude len brodenie bahnom. Týždňová predpoveď počasia nevyzerala totiž vôbec sľubne.
Premýšľam, či sa mi chce zúčastniť tých blatových „galejí”, na ktoré poukazuje pán Iľko. Ten ale opäť raz trafil počasie, no nie štát. Chvalabohu! Asi tri dni pred štartom nečakane prituhlo a Perinbaba posypala aj nižšie položené miesta snehom.
21. 1. 2023 - tretia januárová sobota. Dátum, kedy sa približne každoročne maratón koná. Prebúdza ma budík nastavený na 5:45 ráno. Ranné zmeny v práci mám rád, a tak so vstávaním nemám problém. Hodím do seba ľahké raňajky, naložím bike do auta a vyrážam smer Nové Mesto nad Váhom, kde vyzdvihnem kolegu Maťa, s ktorým zvyčajne spoločne brázdime podobné podujatia. Keďže nám do rána prekvapivo nasnežilo, obaja sme zvedaví a tipujeme, či bude Stupava na ľade alebo na blate. Cesta po diaľnici ubieha rýchlo a máme len malé zdržanie v kolóne v hlavnom meste. Veď ako inak, „Blava,ne”?! Po pár kilometroch prichádzame na tradičné miesto činu – do Stupavy na malé parkovisko pri Hoteli Intenzíva. To je ešte okolo deviatej hodiny ráno poloprázdne, a tak nemáme núdzu o parkovacie miesto. Čo ale vidíme, nám vyráža dych. Sneh, veľa snehu a o to viac sa tešíme na štart.
Dve kolesá na snehu - záruka zábavy
Registrácia prebehla bleskurýchlo. Štyri slečny za pultíkom vybavujú účastníkov svižne, a tak sa netvorili žiadne rady. Poobzeráme sa ešte po areáli, aby sme vedeli, kde čo nájdeme a ideme sa pomaly chystať na štart. Dáme si spoločne krátky rozjazd a asi 20 minút pred štartom sa radíme do predných radov pelotónu. Signálna pištoľ vypustila pár sekúnd po jedenástej hodine približne 90 mtbikerov a 50 bežcov zo všetkých kategórií.
Žiadne náročné stúpania, rýchle výšľapy striedajú rýchle zjazdy. Tak to mám rád.Hromadný štart tu nie je až tak na škodu. Nasleduje za ním asi štvorkilometrová asfaltová rovinka, na ktorej sa každému ujde miestečko podľa vlastných síl v nohách. Hneď tu v úvode treba zamakať, ak máte ambície na lepšie umiestnenie. Cesta nás totiž vypľuje priamo do lesa, kde už sa po zasneženej zvážnici len veľmi ťažko obieha. Dobre čítate – zasneženej! Žiadne blato, žiadna čľapkanica. Moje modlitby boli vypočuté a hneď tu vidím, že to bude naozaj zábava. Podmienky sú presne podľa môjho gusta. Vyšliapaný a vyjazdený chodníček, na ktorom to naozaj dobre drží a povedľa záveje snehu, ktoré vás ochránia pred náhodným pádom . Pecka! To je tá idylka, ktorú som si želal. Akurát to predbiehanie je naozaj riskantné, priam nemožné v hlbokom snehu.
Šliape sa mi ale naozaj výborne, cítim sa pri sile a keďže som sa hneď po štarte snažil držať vpredu, nebrzdí ma priveľa slabších jazdcov. Tu a tam sa striedame s borcami vo vedení a preteky si naozaj užívam.
Dohromady obieham za celý čas len štyroch jazdcov, ktorí síce majú watty, ale nemajú techniku. Tá k zimnému jazdeniu patrí a kto ju nemá, ľahko zapadne alebo padá k zemi. Jazdím v zime už roky a vidím, že tu sa mi skúsenosti osvedčili a získavam hlavne v zjazdoch. Onedlho prichádza na rad pre mňa najkrajšie stúpanie z celých pretekov – na Biely kríž, kde je aj jediná občerstvovačka. Hlad ani smäd necítim, a tak len jedným očkom pozriem, čo ponúka a valím ďalej. Ehm… Mali tam aj pálenô .
Akurát som sa zahrial, a tak nemienim zastavovať. Krátko za občerstvovačkou dobieham týpka, ktorý sa rozhodol ísť na graveli. Prilbu dole, šéfe .
Zimná idylka – lepšie to už ani byť nemohlo
Pred sebou mám ešte druhú polovicu trate, na ktorú sa obzvlášť teším. Žiadne náročné stúpania, rýchle výšľapy striedajú rýchle zjazdy. Tak to mám rád. Hore-dolu, pekný flow. Moja istota v zjazde je však onedlho potrestaná. V rýchlosti prechádzam zákrutu, strácam grip a hádžem „tigra” do hlbokého snehu. Našťastie bez akýchkoľvek zranení a škrabancov. Osviežujúce.
Vstanem, oprášim sa a bez zmeny poradia pokračujem. Až po pár kilometroch zisťujem, že som pri páde stratil GPS tachometer z rajdov. (Ak ste sa niekto vyváľali v snehu na rovnakom mieste a našli ste ho, môžte ho odovzdať v niektorej z predajní MTBIKER.)
Trasa sa vlní zasneženým lesom ďalej a ku koncu sa na nej začnú objavovať najťažšie „prekážky” - bežci. Toto jediné by som vytkol organizátorom inak bezchybných pretekov.
Značenie výborné, zázemie a služby chválitebné, ale ten spoločný záver s bežcami by som určite pozmenil. Ich obiehanie a náhodné stretnutie niekde v zjazde boli často riskantné a nebezpečné.
Najťažší bol teda záver trasy, kde už poľavil mráz aj sneh, blato vystrkovalo rožky a po singláči sa motali bežci aj cyklisti spoločne. Posledné metre boli ako na šmýkačke. Topiaci sa sneh, pod ním klzké blato s lístím a terén klesajúci dolu kopcom. Za ním už len výjazd na cieľovú rovinku, kde už čakali a povzbudzovali návštevníci areálu. 25 kilometrov ubehlo ako voda a prví pretekári prešli cieľom už krátko po dvanástej.
Víťaz je každý, kto príde do cieľa
Verím, že všetci dorazili bez problémov do cieľa a užili si preteky rovnako ako ja. Cieľ máme myslím všetci rovnaký, zúčastniť sa a bezpečne dokončiť. To sa mi podarilo aj tento rok s čerešničkou na torte, tretím miestom vo svojej kategórii, čomu som ešte dlho nemohol uveriť.
Po príjazde do cieľa nasledovala už len bežná rutina. V areáli boli nachystané tri wapky na umytie tátošov, odtiaľ sme ich odovzdali do bezplatnej úschovne bicyklov a išli si vychutnať jedlo a podebatiť o zážitkoch z trate. Vyhlásenie výsledkov bolo naplánované na 15:00, a tak aj bolo. Ocenení boli klasicky prví traja z každej kategórie a odniesli si originálnu trofej a zopár vecných cien od sponzorov. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.
Ostatní mali šancu získať niečo na pamiatku zo štedrej tomboly, v ktorej bol hlavnou cenou horský bicykel. Po nej nasledovala už len after párty pre tých, ktorí si dostatočne „nezatancovali” na trati .
Ja osobne hodnotím Stupava MTB Trophy vždy pozitívne, páči sa mi prostredie, ktorým maratón prechádza, organizácia je za tie roky zvládnutá výborne a budem sa sem tešiť opäť o rok. Malá výtka smeruje len k spomínanému spoločnému záveru bežcov a cyklistov. Motiváciou však naďalej zostáva krásna trasa a zhodenie nadbytočných kíl po vianočných sviatkoch . Všetci mrazuvzdorní jedinci, vidíme sa opäť o rok.
Zdroj fotografií: archív organizátora, FaxCopy
