Stupava Winter MTB & RUN

Na tieto preteky sa vždy teším celé mesiace a ani záchvaty kašľa a zhoršujúci sa zrak ma rozhodne nemôžu odradiť od tohto klasického zimného zážitku.

Ten zážitok stál podľa očakávania za to. Zima, sneh, ľad, blato, zamrznuté prsty… A aj zopár šrámov na konci dňa.

Deň D

Ráno pred pretekmi som sa opäť prebúdzala v sprievode hnusného, dusivého kašľa. Človek by povedal, že po troch týždňoch si na to zvykne, no na pravidelné dusenie sa a svalovicu na pľúcach (to som si práve vymyslela, ale bolesť je skutočná) sa zvyká ťažko. Nevadí. Zbalili sme bicykle, výbavu, kabelu plnú liekov a mohli sme vyraziť.

Počasie od rána vyzeralo super – žiadny vietor a príjemné teploty tesne pod nulou. Dnes sa pôjde dobre. V aute sme ešte rozobrali „stratégiu“, zahŕňajúcu jazdu na nízkych tepoch kvôli chorobe a opatrné zjazdy, pretože, citujem: „Keď zas budem ho**o vidieť, nechcem, aby som sa vyrúbala.“ Inými slovami, bola to stratégia, ako keď hodíte storočnú, slepú korytnačku z pomocnej školy medzi zdatných zajacov a čakáte, že podá adekvátny výkon. Toto ale nie je ten príbeh, keď korytnačka vyhrá pre svoj dôvtip…

V Stupave

Zázemie bolo ako vždy v hoteli Intenzíva. Po príchode ma celkom potešil dlhý rad na prezentácii. Na prvý pohľad to vyzeralo na slušný počet uchádzačov. No ono sa to ešte roztrhá, keďže okrem cyklistov tu štartujú aj bežci. Prezentácia išla šikovne a tak som už o pár minút bola vonku a chystala si svoj milovaný stroj. Potom sa už len rýchlo rozohriať, pozrieť si štart bežcov a pomaly sa už aj blížil čas štartu bikerov.

Čakalo na nás 25 kilometrov a 500 výškových metrov v tejto fajnovej zimnej kombinácii všemožných podkladov. Na štart sa nás nakoniec postavilo 82 a k tomu 19 e-bikerov. Nálada bola super, tak ako sa patrí.

Konečne môžeme šliapnuť do pedálov

Teda, ešte nie. Tesne pred štartom jeden biker skončil s prázdnym kolesom, a tak sme sa všetci pekne zo štartovacieho koridoru dívali na rýchlu výmenu duše aj s komentovaným doprovodom. Štart sa teda o nejakú minútku odložil, aby sme ho počkali. Pamätám si, ako tu raz niekto prišiel bez osky z kolesa. Všeličo sa stáva…

Z môjho ionťáku zostal len jeden obrovský kus ľadu.

Defekt sa opravil, posledný cyklista sa postavil na štart a mohli sme ísť. Prvé kilometre sú po asfalte do Borinky, čo je asi pre viacerých bikerov len také nutné zlo k tomu, aby sme sa konečne dostali do lesa. Teraz sme to zlo mali pekne doplnené o fajnový protivietor.

Pelotón sa od štartu rýchlo natiahol a makači už aj boli tam niekde ďaleko vpredu. Ja som už tradične ostala medzi užívačmi, alebo tou druhou skupinou, ktorá si hneď na štarte povie, že to netreba prepaľovať a potom si zvyšok trate vraví, že niekto musí byť aj posledný.

Zopár tých pomalších som predbehla a ostala som sama pekne vystavená protivetru. A tak moja priemerka začala klesať. Na chvíľu sa mi podarilo zavesiť sa za jednu malú skupinku, pekne sprosto som sa priživovala na chvoste, no tí mi čoskoro utiekli a do Borinky som už vchádzala sólo.

V lese

Prvý výšľap predo mnou a ja len pozerám na ostatných bikerov, ako v diaľke vchádzajú do lesa. Ja si idem svoje tempo, držím sa stratégie z rána. Inak povedané - snažím sa ísť pod prah záchvatu kašľa. V lese vyzerá povrch trate veľmi jazdne. Pamätám si na rok, keď tu bolo čisté klzisko. Teraz sa dá v pohode šliapať do kopca a nechať sa pri tom obiehať všetkými ostatnými.

Pred prvým krátkym technickým zjazdom sa najprv uistím, že nikoho nebudem brzdiť a potom idem na to. Bol to historicky najpomalší zjazd, aký kedy tento kratučký úsek zažil (úplne bez srandy, čas na Strave je mi dôkazom). Sama som sa až čudovala, ako pomaly sa dá ísť na biku z kopca. Škoda, že nie sú preteky aj v takejto disciplíne, isto by na mňa nikto nemal.


Po zmiešaných pocitoch z toho, čo tu vlastne predvádzam, som sa aspoň na asfalte trochu rozbehla. Ako som nastúpala nejaké tie výškové metre, začala som si vychutnávať okolité prostredie. Všade sneh, no nie toľko, aby sa človek musel brodiť, ľadu bolo menej ako obvykle a krásne namrznuté vetvy stromov robili peknú zimnú atmosféru. Proste krása.

Už mi až bolo dlho a v duchu si vravím, že by ten nekonečný pád mohol aj skončiť.

Akurát pre mňa je to cesta, ako nič nevidieť – problémy so zaostrovaním v pohybe mám už pár rokov, no tento rok sa to trochu zhoršilo a pridala sa k tomu biela slepota. Proste, akonáhle je prostredie biele, vidím toľko, koľko bolo povedané na začiatku. To slovo sa začína písmenom H a zvyšok je škaredý, tak ho vycenzúrujem.

Karpaty v bielom

A tak si len užívam biele „niečo“. V tomto momente som veľmi ocenila, že som si po prvýkrát za posledné asi tri roky nezabudla nahrať GPS do Garminu a tak som aj vedela, kam vlastne idem. No a keď ste slepí, ukašľaní a pomalí, tak verte, že na trati strávite naozaj veľa času.

Asi po hodine jazdy, smädná ako dve ťavy dokopy, zalovím po bidone. Cucám a nič. Z môjho ionťáku zostal len jeden obrovský kus ľadu a ani len jednu kvapku som z toho nedokázala vydolovať. Nevadí. Aspoň som mala motiváciu dostať sa čo najskôr na občerstvovačku.


No a o nejaký čas neskôr, po asfaltovom výšľape, konečne vidím svetlo na konci tunela. Rýchlo do seba hodím trochu vody, natlačím banán a ide sa. Strmáčik hneď za Bielym krížom sa dalo pekne zjazdiť, no hore som už nevyšliapala. Tak zosadám a tradične tlačím. Vyleziem hore a čo nevidím? Teda, nevidím doslova nič.

Kým som stála, dívala som sa na nádherný biely singel, všetko zasnežené. No v pohybe som už nevidela nič. A tak len pomaly idem a zrazu ma to vezie po ľade. O pár sekúnd znova a znova. Celý úsek bol kombináciou snehu a ľadových plôch, plus nejaké tie omrznuté korene stromov. Naslepo to bolo len neustále nadávanie a nechápanie, čo sa to pod tými kolesami deje.

Nekonečný pád

Prejdem singlom a lúkou. Vybitá baterka v kamere mi nedá pokoja, a tak zastavujem. Čas mám aj tak nekonečne dlhý, niet sa kam ponáhľať, a tak si aspoň vymením baterku. Samozrejme, v rukaviciach to nejde, musia dole. Okrem najpomalšieho zjazdu som v ten deň zvládla aj najpomalšiu výmenu baterky, a tak sa na trať opäť vydávam s totálne zmrznutými rukami.


Nevadí, aspoň niečo natočím. Snehu pomaly ubúdalo, no trať bola dlhý kus cesty pekne zjazdná. Čoskoro sa však zmenila na klzisko. V tomto momente som začala dobiehať bežcov. Postupne, opatrne, nech do nikoho nenarazím, ich všetkých obehnem, prejdem kúsok ďalej a… A v jednom momente cítim, že svojho tátoša už nemám pod kontrolou. Nabehla som na veľkú zľadovatenú plochu a absolútne som prišla o trakciu.

Zoznam mojich „naj“ sa v tomto momente rozšíril ešte o jedno ďalšie: najpomalší pád. Akože reálne, neviem ako dlho je fyzicky možné ísť na bicykli v totálnom náklone, bez trakcie a nepadnúť, ale pocitovo to bolo nekonečné. Len som sa tak viezla, vediac že nie je šanca opäť sa narovnať, no i tak som sa držala riadidiel ako o život a snažila sa to ukočírovať.

Samozrejme, zbytočne. Už mi až bolo dlho a v duchu si vravím, že by ten nekonečný pád mohol aj skončiť. Napokon som sa dočkala. Fajnovo som sa tam natiahla cez celú šírku cesty. A, samozrejme, prvá myšlienka hneď bola, že prečo sa to muselo stať až po tom, ako mi opäť došla baterka v kamere.

Blato na záver

Tak som sa z tej zeme pozviechala. Celá ubolená kontrolujem bike. Všetko vyzerá byť v poriadku a tak sa môžem opäť rozhýbať. Opatrne, s mokrým kolenom, ktoré som pomenovala „Schrödingerovo koleno“ (kým som nedala dolu nohavice, mohlo byť mokré z toho nafŕkaného blata, od krvi, alebo oboje), som sa postupne dostala preč z toho úseku pre hokejistov.

Po ľade nasledovalo nekonečné blato. Pridávanie na rýchlosti už u mňa teda nehrozilo. Snažila som sa len prekonať bolesť a prísť do cieľa bez ďalšieho pádu. Tesne pred okrajom lesa som sa ešte raz trochu pošmykla. Vystresovaná a so slovami: „Hádam sa nevysypem tesne pred cieľom“ som sa radšej dala pekne na stred, nech môžu ostatní bikeri prejsť po dobrej stope a pomaly som sa spúšťala.

Jeden biker ma obieha a kričí: „Choď po listoch!“ Za ním sa valí 12-ročný chalan. Takého mladého bikera by tu človek v zime naozaj nečakal.

Keď už bolo po všetkom

O pár minút neskôr už spolu kecáme pri vapkách. Len čo je môj tátoš pekne čistý, natlačím do seba chutnú polievku, za čo úprimne ďakujem, že bola bez mäsa, a utekám sa schovať do tepla. Žiaľ, tentokrát som nemohla ostať na vyhlasovanie výsledkov, pretože ma doma čakala rodinná záležitosť, a tak som si záverečný ceremoniál musela nechať ujsť. Verím ale, že určite dopadol dobre a víťazi si svoje chvíle na bedni užili.


Absolútnym víťazom medzi mužmi sa stal Igor Cibula s časom 1:01:25 a medzi ženami tradične Janka Keseg Števková s časom 1:11:25. Kompletné výsledky pre bike aj pre bežcov nájdete na tomto odkaze.

Bonus na záver

A keďže bez organizátorov by sme žiadne preteky nemali, rozhodla som sa ich po pretekoch osloviť a dať priestor pre slovo aj im. Veď oni sú tí hlavní hrdinovia, vďaka ktorým máme vždy nejaké nové zážitky a skúsenosti. Ako teda hodnotí preteky ich riaditeľ Juraj Jánošík?

„Samotné prípravy prebiehali od štvrtka – výstavba areálu a značenie tratí zaberú dosť času. Čo sa týka celkovej organizácie, tak takýto formát zimnej horskej cyklistiky je jedinečný a snažíme sa tento projekt udržať. Darí sa nám to vďaka Bajkservisu, spolu s partiou priateľov cyklistov. Bez nich by to bolo ťažké zorganizovať.

Samozrejme, ďakujem aj pár firmám, ktoré aj v tomto ťažkom období nájdu finančnú alebo materiálnu podporu. Chcem poďakovať primátorovi mesta Stupava Petrovi Novisedlákovi a starostovi Záhorskej Bystrice Jozefovi Krupovi za dlhoročnú podporu. Preteky sa zaobišli bez vážnych komplikácií a sme radi, že sme mohli tento formát organizovať už 15. rok. Zároveň by som rád pozval všetkých cyklistov na naše najbližšie podujatie – 8. mája nás čaká časovka na cestných bicykloch BAJKSERVIS STUPAVA ROAD SPRINT.“


Na záver by som sa organizátorom rada poďakovala za dobre pripravené preteky a že udržujú stále svoj štandard. Je za tým veľmi veľa práce a mnoho ľudí. Výsledkom je čistá pasia a množstvo nových zážitkov pre nás všetkých na trati – či už ideme bojovať o víťazstvo, alebo si len užiť radosť z jazdy.