Kliknutím prejdeš na
www.parktool.com
Reklama
Reportáž: Stupava Winter Trophy MTB&RUN – keď ani ideálne podmienky nestačia

Čo sa stane, keď sa vyberiete na zimný maratón na úplne novom, čerstvo zmontovanom biku a s dvojtýždňovým výpadkom zo sedla pre chorobu?

 

Odpoveď som dostala 25. januára na Stupavskom zimnom maratóne. Tento rok sa tu zišli bikeri na 25 km trať, ale aj juniori na 10 km trať. Okrem toho nechýbali ani bežci. V ten deň som vytiahla nový karbón, ešte voňavý od výroby, natankovala do seba riadny mix liečiv (pre istotu aj do zásoby) a postavila sa na štart spolu s ďalšími 218 nadšenými cyklistami. Počasie vyšlo na jednotku. Hmla jak sviňa, ortuť padla na -1°C, k tomu panovalo bezvetrie, a tak sme sa všetci mohli tešiť na naozaj ideálne podmienky.



Srandičky na štarte


Na štarte cítiť dobrú náladu, ktorú umocňuje hlas moderátora z "repráka". Pár minút pred štartom veľmi snaživo zháňa prilbu pre nešťastného zábudlivca, z ktorého sa neskôr vykľujú dvaja a v posledných sekundách zasa pýta pumpu na tlmič. Inu, keď sa darí... a keďže škodoradosť je najväčšia radosť, všetci sa svorne bavíme. No už prišiel čas makať. Pelotón sa naťahuje a nás čaká veľmi rýchly presun do Borinky. Prvé tri kilometre sa teda idú po asfalte, ťažké dezény hučia, potláčam prvú nevoľnosť. Snažím sa vyhecovať, veď už len 12 km a bude zjazd, tam si odpočinieš a chorobu rieš až keď bude po všetkom. No kvalitný bike nenahradí skúsenosti, a tak čoskoro pocítim, ako som sa mýlila .

Prvé pády


Vchádzame na moju „obľúbenú“ panelku. Zamyslene šliapem do pedálov, spomínam na minulý ročník, keď som to prepískla s vrstvením. Oblečená ako cibuľa, nemohla som poriadne točiť nohami, a tak ma hneď na začiatku čakalo tlačenie. Celú akciu som zavŕšila striptízovou vložkou, ktorá ma pochybne preslávila. Z myšlienok ma vytrhne až zúfalé ženské pišťanie „nie, nie, nie“. A tak počúvam, či bude rachot. Nakoniec si mohlo celé okolie vydýchnuť spolu s ňou, pád sa nekonal. Dlho sa naň ale nečakalo.

Vchádzame do lesa..., no a tu to začne padať ako hnilé hrušky. Ľadu tu síce bolo výrazne menej ako minulý rok, no bikeri sa aj tak zosýpajú na zamrznutých koľajach a berú so sebou ďalších. Tak sa len sprosto smejem na tom divadle, čo vidím pred sebou a počujem za sebou, keď jeden biker zaľahol mne rovno pred kolesom. Len mi tak stiahlo „púlky“. S hubou v snehu teda skončiť netúžim. Ešte sa ho snažím obísť, no nie je moc kade, a tak som sa dostala na koľaj. Bike prestal poslúchať, šmýkal sa ako "šalené decko". To asi nedám. Tak pekne zliezam a po vlastných sa snažím dostať preč z klziska. Za mnou kolóna, tak reku ich pustím, nech nespôsobujem ďalšie kolízie, nastúpim, keď bude viac miesta. Medzitým mi pár chlapov radí nejazdiť po koľajach. No, veď ja by som aj rada nie...



V malej skupinke


Had sa rýchlo začal trhať, až som ostala v skupinke pomalších bikerov. A zasa prichádza pokušenie hodiť šabličku. Pozerám, kde by som ju teda hodila, no zástup ide tesne za sebou, všetci po jednej stope mimo koľaje. Zastaviť neprichádza do úvahy. Veď už som sa dačo najazdila v zadných radoch a na kiksy, ktoré k nám proste patria, jednoznačne musím myslieť aj tu. Stačí si spomenúť na svoju vlastnú minuloročnú premiéru, či do kopca alebo z neho, stále vedľa biku, zúfalá a neschopná . A odvtedy som sneh nevidela. Skúseností, no, na rozdávanie. A tak neustále niekde prešmykujú kolesá, sem-tam počuť rachot padajúcich bikov.

Skupinka napnutá ako guma v trenkách. No a keďže všetko si treba raz skúsiť, pre nepozornosť som sa dostala do šmyku, vyšla na koľaj, noha to chcela zachrániť no šmykla sa mi, a tak som si vyrobila pekné modriny. Teda, úprimne, nič moc. Bolí to aj v pomalosti a štverať sa do sedla na ľade, to chce vysokú úroveň krasokorčuliarskeho umenia. Nasledujúce kilometre sa niesli v duchu: oči pričapené na ceste, v hlave udávanie taktu pre pravidelné šliapanie... no a nakoniec som ani za nič netušila, kde vlastne som. Celý svet sa mi sústredil do úzkej bezpečnej stopy v snehu. A to som sem šla s takým nasadením!



S energiou ako na hojdačke


Asi na deviatom kilometri, ktorý som identifikovala len vďaka čakajúcemu Marekovi (nový bike ešte nemá tacháč), sa situácia začala lepšiť, energia sa vracala. Po menšom váhaní sa rozhodnem opustiť chlapa, na ktorého zadné koleso som tak dlho pozerala... Tak sa pýtam, kadiaľ môžem obiehať, nech tam niekde nerachneme. On mi až nečakane akčne uskočil z cesty, uvoľňuje jedinú kvalitnú stopu. No a za nasledujúce chvíle som sa neskutočne hanbila. Obiehanie jak dva kamióny na diaľnici. Byť chlap, aj mi brada narastie. Nakoniec to ale rozbehnem a svojmu dočasnému parťákovi sa pomaly vzďaľujem.

Elán ma však prechádza pri vjazde na trail pod Bielym krížom. Unaveno sledujem, ako si to pár chlapov uľahčuje po vedľajšej asfaltke. Sivé myšlienky však rýchlo prekoná vidina teplého čaju, ktorý nás isto čaká na občerstvovačke. Už plánujem ako tu zastavím, dám čaj, horalku... No len čo som sa priblížila, už počujem Romana z fóra, ako na mňa kričí. S mobilom v ruke dokumentuje naše zúfalstvo zmiešané s radosťou pri pohľade na stánok. Ako keď ťavy na púšti nájdu vodu. No nič, máme tu povzbudzovača, oddych sa nekoná. Tak len beriem za jazdy čaj, väčšinu si vylejem na stehná, jeden glg sa mi ale ujde.



Fakt, že tu za občerstvovačkou neprichádza zjazd, mi je už dávno známy, a tak sa neponáhľam s radením na ťažké prevody. Mostík aj kopček za ním dávam po vlastných. Ešte si užijem mliečnu hmlu, kde nevidno ani pod koleso a všetci sme išli v podstate na pocit, no a potom to príde. Najpomalší zjazd môjho života. Únava sa podpísala na mojich nohách a začala sa autoritatívne presadzovať. Zjazd ledva ustojím, do toho neustále a hlavne zbytočné brzdenie, ktoré ma len rozhadzovalo. A tak si lietam na všetky strany. Zatiaľ čo všetci ostatní si to tu krásne užívajú, ja tu blbnem, kolobežkujem, šmýkam sa a nadávam.



Vyčerpaná vchádzam do Stupavy. Viem, že pri rybníku sa to šmýka, a tak sa chystám na opatrný prechod. No pri ceste stoja povzbudzujúce deti. Keďže ich nechcem sklamať, aspoň na kúsku to rozbalím. Veď prinajhoršom si akurát tak zaplávam v rybníku. Pád sa však nekoná a už ma čaká len cieľová rovinka a vyškerený Marek. Dáme špurt? Tak rýchlo kvaltujem na čo najťažší prevod, nech je žúžo a vyflusávam zo seba poslednú energiu aj s celými pľúcami. Záver ako sa patrí.



Umývačky sa tento rok nekonali, vraj zamrznutý hydrant, a tak sme sa rovno pobrali prezliecť do teplého a hybaj na guláš. Chutné jedlo (neskôr doplnené o neskutočné palacinky), teplý čaj a spokojná partia. Čo viac človek potrebuje. Tento rok boli celé preteky sústredené do jedného dňa, a tak nás tam bolo aj celkom dosť. Organizátori to ale pekne zvládli a okrem priestorov hotela mali pre nás pripravený aj vyhrievaný stan. Všetci sa teda spokojne zohrievali, nálada bola ako sa patrí. No a súčasťou programu bola aj tento rok dražba, kde si šťastlivci nakúpili hodnotné veci doslova za pár šúp.

Hneď po dražbe prišiel čas na vyhlasovanie výsledkov. Absolútni víťazi z minulého roka pokorení neboli, teda medzi mužmi stál opäť najvyššie Marek Trnka s časom 1:01:07 a medzi ženami Janka Keseg Števková s časom 1:14:38. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.



A keď sa rozdali špeci trofeje od Romana a skončila tombola, spokojne a správne unavení sme sa odvliekli všetci pekne domov. Plní zážitkov a s očakávaním ďalšieho ročníka.

Zdroj fotografií: Sára Jánošíková, autorka

Fotogaléria k článku

 

Páčila sa Ti táto akcia?

Tvoje hodnotenie: 3

Naspäť do kalendára